Ty spíš... Zvlnené kadere tvojich neposlušných vlasov prikrývajú celý vankúš, spod kvietkovaného paplóna sa ozýva slabé pradenie Krivolaba. Vôbec nevnímaš moju prítomnosť a ja som sa už naučil nestrhávať sa pri každom tvojom pohybe, slabom žmurknutí, pretočení sa na druhý bok, usmiatí sa...
Ak by si vedela, že som tu, určite by si sa nesmiala. Namiesto úsmevu by si mi darovala len nenávistný pohľad, možno aj spŕšku kúziel.
Mám radosť z tvojho spánku... Je to jedna z mála vecí, ktoré ma v tomto svete ešte dokážu potešiť... Tvoj spánok mi totiž dodáva istotu. Iba vďaka nemu som tu, nemusím sa skrývať. Pokojne hľadím na tvoju tvár, sem - tam pozriem na tú svoju, hoc je až príšerne priehľadná. Pri tvojej posteli totiž stojí veľké zrkadlo v pozlátenom ráme - dar od Harryho. Odkiaľ to viem? Na jeho dolnom okraji je malým písmom vyryté: Mojej najlepšej priateľke, sestre a dievčati, ktoré už nie tajne milujem.Podpis chýba...
Keď som tieto slová čítal po prvý krát, mal som nutkanie dokonale rozmlátiť to tvoje zrkadlo aj ksicht Harryho Pottera. Potom som si ale uvedomil, že na to nemám právo...
Znovu si sa usmiala. Nepochybne sa ti sníva o chlapcovi, ktorý zachránil svet. Neverila by si, ako veľmi mu to závidím. Nie záchranu sveta, ale to, že môže byť v tvojich snoch...
Svitá... Musím ísť... Nechať a spať, snívať o Vyvolenom... Zajtra ale prídem zas, opäť sa zahľadím do tvojej tváre, oľutujem posledných osem rokov svojho bytia, prečítam venovanie na zrkadle...
Ty spíš... No ja dnes nebudem, lebo tvoja tvár obyčajne rozžiarená úsmevom sa dnes skrivila do bolestného úžkľabku. Po tvári ti začali stekať slzy a zo spánku, nevediac, že pri tebe stojím, si ticho šepkala: Draco, prosím, nezabi ho... Pre mňa, lebo ja ho milujem...
Akoby si vedela o podlých plánok môjho otca plánoch na zlikvidovanie vraha Lorda Voldemorta. Možno ich aj vieš, tušíť, že Harry Potter je teraz pre smťožrútoch jediným človekom, po ktorého krvi bažia. Sľubujem ti ale, že ja, i keď patrím do rádu Pána Zla, na neho nesiahnem. Rukou a ani svojim prútikom. Radšej položím život... za tvoje šťastie, lebo s ním budeš šťastná. A ja to uvidím... z pekla.
Svitá... Musím ísť... Ale nechám ti tu odkaz. Na malý papierik ti napíšem pár slov, nie viac ako tri: Nezabijem, to prisahám! Podpis vynechám, veď ty to pochopíš aj bez neho...
Ty spíš... Tento krát máš úsmev na tvári rovnako, ako ja. Áno, smejem sa, po dlhom čase sa smejem a dôvodom si opäť ty.
Našla si môj odkaz, očividne si ho aj pochopila a, čo ma potešilo najviac, na jeho roh, ten biely kúsok, si napísala čiernym atramentom malé ďakujem. Podpis chýba...
Svitá... Musím ísť... No skôr, ako sa dostanem k dverám, ma chytíš za ruku... Tento pohyb vo mne vyvoláva vlnu strachu... strachu zo smrti... Krásnymi čokoládovými očami hľadíš do tých mojich a ticho sa pýtaš: Prídeš ešte� Prekvapene prikývnem, no očami sledujem oblohu za oknom.
Budem ťa čakať, chcem ti toho toľko povedať... Rýchlo vyrvem svoju ruku z tvojho nežného zovretia, ty sa slabo usmeješ nad mojim pohybom, chceš mi ešte niečo povedať, ale prvý slnečný lúč je rýchlejší... Premieňa ma na priehľadný dym...
HEH
(tomiLeice, 1. 9. 2006 14:11)